25. marec - Deň počatého dieťaťa

25. marec – Deň počatého dieťaťa („DPD“), je pravidelná celoslovenská kampaň mimovládnych organizácií združených vo Fóre života, ktorou chcú šíriť úctu ku každému počatému ešte nenarodenému dieťaťu. 25. marca slávia sympatizanti Deň počatého dieťaťa a v období okolo tohto termínu sa uskutočňujú rôzne aktivity poukazujúce na potrebu chrániť ľudský život od počatia.

V súvislosti s touto kampaňou chcem aj ja prispieť svojim príbehom.

Začnem od konca. Mám 5 krásnych, zdravých detí, z ktorých mám veľkú radosť a som za ne Bohu vďačná.

Už pred svadbou sme s manželom hovorili o tom, že chceme mať veľkú rodinu. Na začiatku nášho manželského života som však mala zdravotné problémy a chodila som po rôznych vyšetreniach. Vtedy mi lekári povedali, že otehotnieť bude problém a preto ma pár mesiacov po svadbe odporučili do antisterilnej poradne. Tam sme s manželom podstúpili ďalšie vyšetrenia, odbery... Po jednom takom odbere som prišla na kontrolu po výsledky a mala som tušenie, že som tehotná. Keď som to lekárovi povedala, vravel, že na základe tých výsledkov to nie je možné. O týždeň som prišla znova- s pozitívnym tehotenským testom. Lekár bol veľmi prekvapený. A tak po 9 mesiacoch prišiel na svet náš prvý syn- Tomáš. Pôrod nebol jednoduchý, trval 27 hodín a nakoniec sa aj tak skončil cisárskym rezom. V tej chvíli sa moje predstavy o veľkej rodine začali rozplývať. Myslela som si, že môžem mať už len jedno, maximálne dve ďalšie deti. Po roku a deviatich mesiacoch sa narodil náš druhý syn Matúš, znova cisárskym rezom. Po ňom sa po roku a troch mesiacoch narodil Ľuboš a pri tomto pôrode mi už lekári odporúčali sterilizáciu, čo som ja odmietla, pretože si myslím, že je to nesprávne, nezvratné rozhodnutie. Musím povedať, že som sa stretla s výsmechom niektorých lekárov . Ja som si myslela, že je to skutočne moje posledné dieťa a vychutnávala som si ho.
Ale stalo sa, že som znova otehotnela a pri mojej prvej návšteve u gynekológa ma zaskočila otázka, či si to chcem nechať. Ani na sekundu som nezaváhala. Verím, že dieťa je Boží dar a ja nemám právo ho nechať zabiť. Musím povedať, že som sa bála ako to všetko dopadne, či prežijem. Nebol príjemný ani pobyt v nemocnici pred pôrodom (nemala som ťažkosti, ale chceli ma tam nechať pre istotu- aby sa niečo nestalo), počas ktorého som sa stretávala s rôznymi lekármi, ktorí sa na mňa pozerali ako na nezodpovednú ženu a často utrúsili kadejaké poznámky, niektorí ma opäť tlačili k sterilizácii. Jedinou mojou útechou bola viera v Boha, veľa som sa modlila. A Boh naozaj nedopustil aby sa mi niečo stalo. Všetko prebehlo až neuveriteľne dobre a ja som na piaty deň po sekcii bola doma a cítila sa výborne. A za nášho Šimona som veľmi vďačná, je to naše slniečko- veľmi prítulný, milý chlapček, ktorý mi asi najčastejšie hovorí ako ma ľúbi a že som jeho zlatá mamka.
Ale to nie je koniec. Možno si poviete, že je to nezodpovedné, možno ma odsúdite, ale možno to niekomu pomôže a povzbudí . Keď mal Šimonko dva a pol roka veľmi som zatúžila ešte po jednom dieťati. Nebola to len taká ľudská túžba, ale naozaj som cítila, že sme pozvaní prijať ešte jedno dieťa. Moja túžba sa naplnila a to vrchovato. Keď som sa na jednom z ultrazvukov dozvedela, že čakáme dievčatko, chcelo sa mi plakať i tancovať od radosti. Tehotenstvo i pôrod opäť dopadli dobre a my sa všetci tešíme z našej Mišky.