Narodeninová párty...

O Maťkových narodeninách som už písala, no dovoľte mi ešte sa k nim vrátiť. Tento rok boli predsa len trošku iné ako doteraz.

Maťko ma poprosil, či by som mu dovolila pozvať si kamarátov a usporiadať narodeninú párty. Dovolila som a tak sme vyrobili pozvánky a všetko nachystali. Babka mu upiekla takúto krásnu tortu (podľa Maťkovho želania):

Prišlo k nám 6 detí, väčšinou Maťkovi spolužiaci, takže na chvíľku sme mali skutočne plný dom detí - doslova (s našimi rovných 11).
Ale boli zlatí, vyhrali sa, každý si našiel niečo, čo ho zaujalo... Najväčším hitom bol stolný futbal...

Urobili si aj koncert, keďže traja už chodia na klavír...

Maťko bol veľmi štastný a hneď, ako sa zatvorili dvere za posledným hosťom vyhlásil, že už by chcel mať ďalšiu oslavu.

S manželom sme sa na seba pozreli a aj keď sme boli unavení a v kuchyni nás čakala kopa riadu a po byte hračky a deti, ktoré bolo treba uložiť, vedeli sme, že to stálo za to. Viem, že kým vyrastú, čaká nás ešte dlhá šnúra narodeninových párty...

Osem rokov...

Dnes som sa v spomienkach vrátila o osem rokov späť. Bola nedeľa a ja som sa tešila na segedínsky guláš od mamky. Chcela som si ho vychutnať, pretože som bola v 9. mesiaci tehotenstva a vedela som, že ak porodím, už si ho tak skoro nedám. Ráno sme išli na omšu a potom som mala dohodnutú kontrolu v nemocnici. Lekár ma vyšetril a povedal: " Choďte si domov po veci, je čas urobiť sekciu."

A tak som išla domov, vzala už prichystanú tašku, ešte som sa zastavila u rodičov rozlúčiť sa. Segedínsky guláš sa na mňa škeril z hrnca. Dnes si ho už nedám a najbližšie mesiace tiež nie, ale nevadí...

Ešte som nakojila Tomáška, ktorý sa domáhal mliečka do poslednej chvíle (aj po návrate z pôrodnice a tak som tandemovo kojila obe deti ešte 5 mesiacov), a odobrala som sa odrodiť naše druhé dieťa.

Na obed som už ležala na pôrodnej sále a po chvíli počula plač, na ktorý som čakala posledných 9 mesiacov. Narodil sa nám Maťko.
Dnes je už z neho veľký chlapec, druhák, ktorý nám robí obrovskú radosť. Je veľmi šikovný, milý, usilovný, citlivý...

Sobota...

Dnes bol jeden z tých dní, keď je voľno (teda všetky deti sú doma) a manžel v práci. Ráno ma Miška čakala pri posteli držiac v rukách moje papuče. Snažila sa mi ich obuť a ja som ju prosila, nech ma ešte aspoň chvíľku nechá odpočívať. Odbehla. Zrazu niečo v kuchyni buchlo a ja som chtiac - nechtiac predsa len musela vyskočiť z postele. Cestou do kuchyne som si všimla, že už aj chlapci vstali a zapli si telku. V kuchyni som pri skrini našla Mišku a pri nej prevrátenú dózu s grankom, samozrejme otvorenú a granko na zemi. Super prebudenie!

Keďže som už bola naštartovaná do nového dňa, mohla som začať kolotoč upratovania, prania, varenia... Nadiktovať Tomimu diktát a posedieť pri Ľubkovi a Maťkovi kým cvičia na gitare a klavíri, medzitým cvičiť so Šimonom hlásku L a Š a striehnuť, aby som dala Mišku včas na nočník, pretože sa odnaúča od plienok.
Keď som poobede uložila posledné taniere do umývačky a Miška zaspala, chlapcom som dovolila zapnúť si na chvíľu počítač a ja som si konečne vychutnala kávu a sadla si. Potrebovala som zastaviť tú lavínu, ktorá ma ráno strhla.
Poobede prišiel môj ocko a vymyslel nám program: ide sa bicyklami do lesa na opekačku. Všetko pripravil a nakúpil, ja som už len zbalila umelé taniere a vydličky, nabrala deťom vodu do fliaš a mohli sme ísť. Sama by som nemala silu zmobilizovať nás (bola som taká unavená, že najradšej by som len sedela a plietla, alebo spala) a tak som bola ockovi vďačná. Dnes bolo krásne počasie a naozaj by bola škoda presedieť taký deň doma.


A keď sa už zotmelo a my sme sa vrátili z lesa, mohla som pokračovať v práci mamy - naložiť do práčky ďalšiu várku (všetky veci sme mali zadymené a špinavé), okúpať deti, pripraviť večeru, urobiť koláč na zajtra, uložiť deti spať...
Večer je tu znova čas len pre mňa, keď si môžem vyložiť nohy a vychutnať si pletenie, sadnúť si k počítaču a napísať tento príspevok...
Som vďačná aj za takéto dni. Nemôžem sa sťažovať, že nemám čo robiť, že nie som užitočná. Páči sa mi mať viac detí, aj keď je to niekedy náročné. Môžem povedať, že som šťastná. A keď mi Šimi povie, že som tá najlepšia mama na svete, alebo mi Ľubko len tak nakreslí obrázok, alebo ma Miška v noci hladká po vlasoch, je to tá najkrajšia odmena.

Pomaranč, či mandarinka...

Opäť po dlhšej pauze na blogu si sadám, aby som vám niečo napísala.

Mojím príspevkom je teraz nová čiapočka z rady ovocníčkov. Niekomu možno pripadá ako pomaranč, niekomu ako mandarinka...

Vyskúšala som si nový typ uberania očiek - uberanie sa mi stáča do špirály.

Miška - modelka: "Čo myslíte, pristane mi?"

Pozn.: Táto čiapočka ešte len čaká na svojho vlastníka. Ak sa vám páči, kuk do môjho obchodíka TU.

Otvorila som si internetový obchodík...

Myšlienku predávať cez internet už dlho nosím v hlave. Konečne som sa rozhýbala a zaregistrovala sa na stránke, kde môžem ponúknuť na predaj svoje výrobky.

Budem rada, ak zavítate do môjho obchodíka.
Ak sa vám moje výtvory páčia a chceli by ste ich vlastniť, máte možnosť si ich takýmto spôsobom objednať.
Aj tieto veci tam nájdete:

Darček pre mamku...

Dnes sa moja mamka dožíva okrúhleho jubilea. Už dávnejšie si priala, aby som jej urobila servítkovou technikou obrázky do kuchyne. Dozrel čas, aby som jej to splnila.

Milá mamka,

som rada, že ťa mám. Naučila si ma mnohému od varenia, cez ručné práce, i to, ako pomáhať druhým. Si mi priateľkou, pomáhaš mi ako vieš. K Tvojím dnešným narodeninám ti želám božie požehnanie, zdravie, ešte veľa rokov prežitých s nami...

Hudba má v našej rodine miesto...

Keď som bola ja dieťa, mala som asi 6 rokov, dali ma rodičia na klavír. Do ľudovej školy umenia som chodila 8 rokov. Myslím, že som bola dosť priemerná, nie vždy sa mi chcelo cvičiť. Pamätám si, že párkrát som skutočne chcela skončiť s chodením na klavír. No rodičia nepovolili a tak som bola nakoniec absolventkou ĽŠU... Po niekoľkých rokoch som to ocenila, keď som začala spievať a nakoniec aj hrať v zbore v kostole. Tam som si našla veľa dobrých priateľov, začala chodiť na stretká... V tom období som zažila prvú skúsenosť zo živým Bohom... Neskôr som sa už sama naučila hrať na gitare. A prišiel čas, keď som sa aj vďaka takému nasmerovaniu môjho života stretla s mužom, ktorý je teraz mojím manželom...
Keď Maťko minulý rok nastúpil do prvého ročníka, mali sme mu kúpiť flautu, pretože sa na nej v škole počas hudobnej učia hrať. A tak prvé z našich detí zakúsilo stretnutie s notami a s hudobným nástrojom...

Minulý rok išla v televízii relácia Minitalent show. Deti to veľmi radi pozerali a pre Ľubka a Maťka to bola aj motivácia na prihlásenie sa na hudobnú. Maťko začal chodiť tento rok na klavír a Ľubko na gitaru.

Zistili, a stále ešte zisťujú, že za hraním na nástroji je veľká drina. Niekedy im to ide ľahšie a niekedy ťažšie. Keďže sú to nástroje, ktoré trošku poznám, môžem im poradiť...

Aj mladší tak získavajú vzťah k hudbe. Možno keď budú starší, aj oni sa budú učiť hrať na nejaký nástroj...

Pracovná atmosféra...

Aj Tomášovi učarovala gitara. Vždy keď má voľnú chvíľku, sám si k nej sadá a skúša si veci, ktoré sa učí Ľubko. Aj tak dobre, lebo prihlásiť sa na hudobnú nechcel.

A keď tato nechce byť pozadu, neostáva mu nič iné, len sa nechať poučiť a trénovať...