Ďalšie čiapky...

Pletenie čiapok sa mi tak zapáčilo, že som urobila ďalšie...

Manekýni sú síce moji chlapci, ale nosiť ich budú synovia našich kmotrovcov.

Materinské dúšky šťastia...

Práve som dočítala túto skvelú knihu. Autorkou je Danielle Beanová, už som tu písala o inej knižke, ktorú napísala - Mamy mamám.
Aj táto kniha je veľmi zaujímavo písaná. Keď som si ju čítala, v mnohých jej príbehoch som sa našla, akoby to bolo o našej rodine... Aj som sa zasmiala, aj si poplakala, pretože Danielle napísala to, čo som cítila aj ja.
Ak potrebujete povzbudenie vo vašom poslaní matky, či manželky, alebo len chcete nazrieť do života rodiny s viacerými deťmi, vrelo odporúčam.

10 dní...

Práve som si uvedomila, že môj posledný príspevok je zo 17.novembra. Toľko som toho mala v pláne napísať...

V prvom rade naša Miška oslávila 18. svoje druhé narodeniny. Ani neviem, ako mi tie dva roky zbehli a už mám doma veľké dievčatko, ktoré rado tancuje, skladá puzzle, ošetruje bábiky...

V ten deň sa nám pokazil počítač, notebook, do ktorého sme pred tri a pol rokmi vrazili naše úspory a dúfali, že nám bude dlho slúžiť. Oprava je tak drahá, že sa viac oplatí kúpiť nový. V ten deň sme prišli aj o CD prehrávač - tiež sa pokazil. Keď ho manžel odniesol do servisu, vyčíslili mu sumu, za ktorú sa dá zohnať nový... Konzumizmus dnešnej doby je fakt hrozný fenomén. Obkolesujeme sa odpadom, miesto opravy nás nútia kupovať nové veci. Prečo "magneťák" kúpený pred 25 rokmi stále funguje a dnešné spotrebiče doslúžia krátko po vypršaní záručnej doby?
A teraz zmením tému. Keď sme si včera večer pozerali predpoveď počasia na dnešný deň, neverila som, že aj u nás nasneží. No ráno o šiestej ma zobudil krik našich detí: "Sneh! Sneh! Mamka, tato, vstávajte, sneží!" Naozaj, všade bielo a stále sa sypalo a sypalo... Ešte šťastie, že som tento týždeň pripravila všetkým čižmy a oteplovačky a overaly (všetko bolo odložené v krabiciach a zabalené vo vákuových sáčkoch)... Hneď po raňajkách sme sa naobliekali, vzali pekáče a boby a tiež občianske preukazy (aby sme mohli cestou odvoliť) a vyšli sme na kopec...

Čiapka pre Tomáša...

A znova príspevok o pletení... Tentokrát som uplietla niečo pre Tomáškovu hlavu. Má vetrovku, ku ktorej sa mu farebne nehodila žiadna čiapka a tak som sa inšpirovala a na svete ja takáto čapica...Vzor je elastický a čiapku môže nosiť aj Šimon (5-ročný) a dokonca aj manželovi je dobrá...

Rukavice...

S prichádzajúcou zimou opäť začínam pliesť rukavice. Tieto som robila pre moju priateľku k narodeninám. Chcela niečo, čo by sa jej hodilo k hnedému kabátu.

Vyskúšala som nový typ kvietku, našla som ho v jednej starej knihe o háčkovaní. Celkom sa mi sem hodil...

A ešte jeden pár rukavíc som uplietla. Tieto sú k čiapočke, ktorá väčšine z vás asi pripadala ako tekvica, hoci ja som ju robila ako pomaranč. Ale aj tekvica je dobrá a asi máte pravdu, že na ňu sa asi tá čiapočka viac podobala...
Rukavičky sú pre približne 2-ročné rúčky (mojej Miške sú akurát). Podobne ako čiapočka ešte len čakajú na svojho majiteľa v mojom obchodíku. (Klikni sem)

Narodeninová párty...

O Maťkových narodeninách som už písala, no dovoľte mi ešte sa k nim vrátiť. Tento rok boli predsa len trošku iné ako doteraz.

Maťko ma poprosil, či by som mu dovolila pozvať si kamarátov a usporiadať narodeninú párty. Dovolila som a tak sme vyrobili pozvánky a všetko nachystali. Babka mu upiekla takúto krásnu tortu (podľa Maťkovho želania):

Prišlo k nám 6 detí, väčšinou Maťkovi spolužiaci, takže na chvíľku sme mali skutočne plný dom detí - doslova (s našimi rovných 11).
Ale boli zlatí, vyhrali sa, každý si našiel niečo, čo ho zaujalo... Najväčším hitom bol stolný futbal...

Urobili si aj koncert, keďže traja už chodia na klavír...

Maťko bol veľmi štastný a hneď, ako sa zatvorili dvere za posledným hosťom vyhlásil, že už by chcel mať ďalšiu oslavu.

S manželom sme sa na seba pozreli a aj keď sme boli unavení a v kuchyni nás čakala kopa riadu a po byte hračky a deti, ktoré bolo treba uložiť, vedeli sme, že to stálo za to. Viem, že kým vyrastú, čaká nás ešte dlhá šnúra narodeninových párty...

Osem rokov...

Dnes som sa v spomienkach vrátila o osem rokov späť. Bola nedeľa a ja som sa tešila na segedínsky guláš od mamky. Chcela som si ho vychutnať, pretože som bola v 9. mesiaci tehotenstva a vedela som, že ak porodím, už si ho tak skoro nedám. Ráno sme išli na omšu a potom som mala dohodnutú kontrolu v nemocnici. Lekár ma vyšetril a povedal: " Choďte si domov po veci, je čas urobiť sekciu."

A tak som išla domov, vzala už prichystanú tašku, ešte som sa zastavila u rodičov rozlúčiť sa. Segedínsky guláš sa na mňa škeril z hrnca. Dnes si ho už nedám a najbližšie mesiace tiež nie, ale nevadí...

Ešte som nakojila Tomáška, ktorý sa domáhal mliečka do poslednej chvíle (aj po návrate z pôrodnice a tak som tandemovo kojila obe deti ešte 5 mesiacov), a odobrala som sa odrodiť naše druhé dieťa.

Na obed som už ležala na pôrodnej sále a po chvíli počula plač, na ktorý som čakala posledných 9 mesiacov. Narodil sa nám Maťko.
Dnes je už z neho veľký chlapec, druhák, ktorý nám robí obrovskú radosť. Je veľmi šikovný, milý, usilovný, citlivý...

Sobota...

Dnes bol jeden z tých dní, keď je voľno (teda všetky deti sú doma) a manžel v práci. Ráno ma Miška čakala pri posteli držiac v rukách moje papuče. Snažila sa mi ich obuť a ja som ju prosila, nech ma ešte aspoň chvíľku nechá odpočívať. Odbehla. Zrazu niečo v kuchyni buchlo a ja som chtiac - nechtiac predsa len musela vyskočiť z postele. Cestou do kuchyne som si všimla, že už aj chlapci vstali a zapli si telku. V kuchyni som pri skrini našla Mišku a pri nej prevrátenú dózu s grankom, samozrejme otvorenú a granko na zemi. Super prebudenie!

Keďže som už bola naštartovaná do nového dňa, mohla som začať kolotoč upratovania, prania, varenia... Nadiktovať Tomimu diktát a posedieť pri Ľubkovi a Maťkovi kým cvičia na gitare a klavíri, medzitým cvičiť so Šimonom hlásku L a Š a striehnuť, aby som dala Mišku včas na nočník, pretože sa odnaúča od plienok.
Keď som poobede uložila posledné taniere do umývačky a Miška zaspala, chlapcom som dovolila zapnúť si na chvíľu počítač a ja som si konečne vychutnala kávu a sadla si. Potrebovala som zastaviť tú lavínu, ktorá ma ráno strhla.
Poobede prišiel môj ocko a vymyslel nám program: ide sa bicyklami do lesa na opekačku. Všetko pripravil a nakúpil, ja som už len zbalila umelé taniere a vydličky, nabrala deťom vodu do fliaš a mohli sme ísť. Sama by som nemala silu zmobilizovať nás (bola som taká unavená, že najradšej by som len sedela a plietla, alebo spala) a tak som bola ockovi vďačná. Dnes bolo krásne počasie a naozaj by bola škoda presedieť taký deň doma.


A keď sa už zotmelo a my sme sa vrátili z lesa, mohla som pokračovať v práci mamy - naložiť do práčky ďalšiu várku (všetky veci sme mali zadymené a špinavé), okúpať deti, pripraviť večeru, urobiť koláč na zajtra, uložiť deti spať...
Večer je tu znova čas len pre mňa, keď si môžem vyložiť nohy a vychutnať si pletenie, sadnúť si k počítaču a napísať tento príspevok...
Som vďačná aj za takéto dni. Nemôžem sa sťažovať, že nemám čo robiť, že nie som užitočná. Páči sa mi mať viac detí, aj keď je to niekedy náročné. Môžem povedať, že som šťastná. A keď mi Šimi povie, že som tá najlepšia mama na svete, alebo mi Ľubko len tak nakreslí obrázok, alebo ma Miška v noci hladká po vlasoch, je to tá najkrajšia odmena.